Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
Peter dral.jpg
Foto: archív Peter Dráľ
12. novembra 2018 12:07 Regionálne školstvo od Miriama ŠvikruhováSITA

Mnohí riaditelia škôl nemajú odvahu, aby prevzali za svoje rozhodnutia zodpovednosť

Mnohí riaditelia škôl nemajú odvahu, aby prevzali za svoje rozhodnutia zodpovednosť, ale aj o ďalších problémoch, ktoré trápia slovenské školstvo, sme sa rozprávali s analytikom projektu To dá rozum Petrom Dráľom.

V čom vidíte najväčšie medzery v našom vzdelávacom systéme?

Tých problémov je veľmi veľa. Líšia sa aj podľa úrovne vzdelávania. Nemôžeme povedať jeden „najväčší“ problém, ktorý by sa týkal celého systému, od materských škôl po univerzity. Ďalším problémom pri zadefinovaní problémov školstva je, že ak nefunguje v nejakej konkrétnej škole riadenie alebo komunikácia medzi učiteľmi, neznamená to, že vo vedľajšej škole to musí byť rovnaké.

Z jednej perspektívy máme školstvo pomerne decentralizované a autonómne.  O veľa veciach sa rozhoduje na lokálnej úrovni, na úrovni riaditeľa alebo zriaďovateľa. Tí si postupom času vypracovali postupy, ako rôzne záležitosti riešia. Ak sa chceme rozprávať o probléme školstva ako takého, musíme sa pozrieť nielen na jeho všeobecné, legislatívne nastavenie, ale aj na to, ako to funguje v praxi. Takisto je vhodná otázka, či štát musí až do takých detailov ako dnes školy inštruovať, či musíme mať také podrobné kurikulum alebo napríklad aj plošné testovanie.

Na Slovensku máme príliš veľa rozhodovacích úrovní. A aj preto nie je jasné, kto za čo nesie zodpovednosť. Ak napríklad nejaký žiak prepadá, tak môže za to učiteľ, riaditeľ, zriaďovateľ alebo štát? Je to ťažké rozlúsknuť, pretože zákonná úprava to neurčuje jednoznačne. A ak aj v niektorých prípadoch áno, tak tam nemáme efektívne páky na to, aby sme vyvodzovali zodpovednosť za nežiaduce výsledky alebo chybné rozhodnutia.

Vo svojich dotazníkoch ste v projekte To dá rozum skúmali či sú zistenia z terénu odrazom situácie na konkrétnej škole, alebo ide o problémy, ktoré sa týkajú celého školského systému. Aké výsledky nám momentálne môžete prezradiť?

Rozhovorov v teréne bolo vyše 600 a každý v priemere trval aspoň hodinu. Potom sme v rámci reprezentatívneho výskumu rozoslali dotazníky. Tie sme vytvorili nielen pre rôzne stupne vzdelávania, ale aj naprieč rôznymi profesiami v školstve. Každý mal okolo 50 otázok. Vrátilo sa nám viac ako 16-tisíc dotazníkov. Tie sa na každej úrovni vzdelávania zameriavali na päť oblastí, a to: individualizácia, príprava a ďalšie vzdelávanie učiteľov, obsah a formy, priestupnosť vzdelávania a spravovanie školstva. Ja sa venujem poslednej menovanej problematike pre oblasť regionálneho školstva.

Zistil som jeden paradox. Riaditelia u nás rozhodujú o veľa veciach. No napriek tomu zaznieva, že majú zviazané ruky a príliš veľa povinností, ktoré im zabraňujú rozvíjať školu. Podľa zákonnnej úpravy a aj v medzinárodnom porovnaní sú kompetencie riaditeľov škôl oveľa širšie ako v mnohých iných krajinách OECD, a napriek tomu hovoria, čo všetko nemôžu. V realite to je asi takto. Máte síce zákon, ktorí riaditeľovi dáva pomerne široký priestor na rozhodovanie a riadenie, no v  praxi ho brzdí to, že má plný stôl papierov. Mnoho od neho chce zriaďovateľ, mnoho rôzne štátne inštitúcie, ďalšie si vyžadujú školské zákony. Napríklad len pri zbere údajov ich počas jedného školského roka odovzdáva minimálne trikrát a na tri rôzne spôsoby. A to je len zber údajov. Pre všetky ďalšie povinnosti sa nemôže sústrediť napríklad na rozvoj pedagogického kolektívu či skvalitňovanie výučby.

Jeden riaditeľ mi povedal, že už nevie, čo ďalšie by mohol chcieť, aby o tom mohol rozhodovať. Mnohí riaditelia však podľa neho často nemajú odvahu, aby prevzali za svoje rozhodnutia zodpovednosť, a preto radšej chcú mať v poriadku papiere, ako by sa mali venovať rozvoju školy. Vyhovuje im, že sa im povie, čo a ako majú urobiť. Potom sa vlastne na to nariadenie môžu vyhovoriť. Riaditeľ by však v prvom rade mal byť líder a mal by vedieť urobiť rozhodnutia a stáť si za nimi. Mnohí riaditelia ešte dnes tú odvahu nenachádzajú, radšej budú plávať s prúdom, než aby sa pozerali na školu ako na živý organizmus. A treba povedať, že keby tak aj chceli robiť, zväčša na to nedostávajú žiadnu metodickú podporu.

Za vzor v Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania sme si vzali fínsky model. Dá sa náš vzdelávací systém porovnať s tým fínskym?

Na to, aby sme naozaj mohli porovnať dva rôzne modely, by sme potrebovali hĺbkovú analýzu. Potrebovali by sme vedieť, ako sú postavené zákony, aká je školská štruktúra, kto rozhoduje o školstve, ale aj z akého podhubia vychádza či aká je spoločnosť, pre ktorú je školský systém modelovaný. Isto sa nájdu nejaké paralely medzi akýmikoľvek dvomi vzdelávacími systémami. Treba si uvedomiť, že vo Fínsku je školský systém v procese zlepšovania už desiatky rokov. Celé dekády je to jedna z priorít, kde sa poctivo robí verejná politika od získavania dát a analýzy cez vypracovávanie nových programov, ich pilotné odskúšanie, ohodnotenie a keď sa osvedčia, tak sa odporučia ako možnosť alebo zavedú ako povinnosť v rámci vzdelávacieho systému. U nás sa robia zmeny do veľkej miery živelne bez toho, aby sme ich videli ako celok.

My v projekte To dá rozum zbierame rôzne dáta, ktoré dnes o systéme nemáme alebo ich máme málo. Snažíme sa nielen poukazovať na problémy, ale identifikovať aj ich skutočné príčiny. V tom sú mnohé slepé miesta. A aby sme tie príčiny spoznali, nestačí vidieť, ako je nastavený nejaký zákon, ale treba ísť do terénu a pýtať sa ľudí, ako to reálne funguje v praxi. Ak mám teda porovnať náš vzdelávací systém s fínskym, tak máme 30-ročný sklz. Nemyslím si však, že by sme mali len tak prijímať nejaký zahraničný model. Môžeme sa inšpirovať, poučiť, ale my pre Slovensko potrebujeme vytvoriť vlastný systém, ktorý bude korešpondovať s tým, akú máme spoločnosť, aké máme hodnoty, v akom štádiu vývoja sme či akú máme ekonomiku a kam chceme dospieť ako krajina.

Myslíte si, že sú slovenskí učitelia nedocenení?

Veľa ľudí si myslí, že učitelia robia menej ako iné profesie, sú pritom relatívne slušne zaplatení a zabezpečení. Takéto vnímanie môže byť bežné najmä v menej rozvinutých regiónoch, kde je ťažké nájsť si prácu a je tam nízka priemerná mzda. Učitelia zas hovoria, že sú nedocenení morálne, za to, čo robia, aké sú na nich kladené nároky. Čo sa týka ohodnotenia, postupne sa mierne zvyšuje, ale stále sa približuje len k 70% príjmov vysokoškolsky vzdelaných ľudí. V iných krajinách učitelia tiež nedosahujú 100%, ale je to vyššie číslo ako u nás.

Na to, aby bolo učiteľské povolanie atraktívnejšie však nestačí len plošne zvýšiť plat, ale treba diferencovať, a to minimálne dvojako. Dnes je veľmi neatraktívne do tohto povolania vstúpiť. Treba preto razantne zvýšiť nástupné platy. Menej však už zaznieva, či vekový automat, ktorý dnes funguje, je naozaj to pravé. Jednoducho, či s počtom odučených rokov sa má automaticky zvyšovať plat tak, ako sa zvyšuje a či je to motivujúce.

Druhá diferenciácia je na úrovni školy. Dnes je centrálne určený tarifný, tabuľkový plat, ktorý dáva riaditeľom len veľmi malé možnosti na to, aby sa dokázalo rozlíšiť medzi kvalitnou a nekvalitnou prácou. Pokojne sa môže stať, že učiteľ odvádza svoju prácu priemerne až podpriemerne, ale má nejakú úroveň kvalifikácie, atestáciu  či vek, v ktorom dostáva plat niekedy aj o stovky eur vyšší ako učiteľ, ktorý také papiere nemá, je mladší a odvádza svoju prácu nadpriemerne. Toto by sa malo prehodnotiť. A napokon, je tu ešte jeden rozmer, a to je jasná náplň práce a kvalitatívne štandardy takejto práce.

Z kvalitatívneho výskumu, ktorý som robil v školách, vyplýva, že akýmsi ukazovateľom toho, že v školách to môže dobre fungovať, je, že majú pomerne dobre rozpracované, aké sú povinnosti učiteľov, čo ich práca obnáša a aký štandard musia splniť, aby svoju prácu robili dobre. A potom je jasné, čo všetko je nadštandard. Čím je to jasnejšie zadefinované, tým je väčšia istota, že si učitelia budú robiť svoju prácu kvalitne. Keď je na to naviazaný aj diferencovaný systém odmeňovania, učiteľ dopredu vie, ako sa to odrazí v jeho odmene. A to vytvára aj zdravšie vzťahy, ako keď je nejasné, čo má kto a ako robiť.

V roku 2008 prešiel náš vzdelávací systém reformou. Žiakom chýbali potrebné učebnice a niektoré nie sú dodnes. Čo hovoríte na tento problém?

Takto to vyzerá, keď sa urobí reforma bez potrebných podporných opatrení. Nemôže sa urobiť len zmena zákona, ktorá niečo školám nariadi. Musí sa na to pripraviť vedenie školy, učitelia aj učebné pomôcky. Ak sa urobí len jedna vec, tak ostatné chýbajú, a to sa presne stalo. Síce sa prijala povinnosť vytvoriť školské vzdelávacie programy, no tie boli „zbúchané“ na papier za jedno leto. Keď sa to niekto snažil robiť poctivo, tak mu na to chýbali ľudské zdroje, učebnice alebo pomôcky. Niektoré učebnice vznikli veľmi rýchlo a nie sú kvalitnejšie ako boli tie staré, mnohokrát na seba dobre nenadväzujú a sú v nich aj chyby.

Od tejto „reformy“ to je už desať rokov a aj na tomto príklade je pekne vidieť, ako nás nepremyslené zásadné zmeny môžu „dobehnúť“. Myslím, že pri prezentácii minuloročných zhoršených výsledkoch testovania žiakov riaditeľka NÚCEM-u povedala, že toto je práve ročník, ktorý sa ako prvý učil v podmienkach narýchlo spravenej obsahovej zmeny vzdelávania. Javí sa mi to ako výstižné pomenovanie dôsledkov. Školy totiž prvé roky stratili pôdu pod nohami. A ak chceme, aby boli schopné prijať a realizovať akúkoľvek reformu, potrebujeme na to roky poskytovania systémovej pomoci.

Poďme si viac predstaviť náš stredoškolský systém. Aké typy stredných škôl máme?

To, čo nazývame súhrne stredné odborné školy zahŕňa široké spektrum nielen študijných a učebných odborov, ale aj typov škôl. My sme niekedy rozlišovali gymnáziá, akadémie, priemyselné školy, učňovské školy. Keď si odmyslíme gymnáziá a konzervatóriá, tak všetky ostatné školy spadajú pod označenie stredné odborné školy, od obchodnej akadémie, ktorá ponúka päťročný maturitný program, niekedy aj bilingválny, cez maturitné študijné či nematuritné učebné odbory. Máme naozaj veľa odborov. Niektoré končia maturitným vysvedčením a niektoré výučným listom.

Aká je uplatniteľnosť absolventov jednotlivých stredných škôl na trhu práce?

Veľmi rôzna. Pomerne ťažko sa zisťuje, ak vychádzame len z údajov o nezamestnanosti absolventov rok od skončenia štúdia. To je navyše ukazovateľ, ktorý poukazuje len na mieru evidovanej nezamestnanosti na úradoch práce, nie na reálnu nezamestnanosť. Viacerí riaditelia škôl preto hovoria, že tie údaje nehovoria o tom, aká je ozajstná uplatniteľnosť ich absolventov na trhu práce. A na druhej strane tí, čo zamestnaní sú, nemusia nevyhnutne pracovať v odbore, ktorý vyštudovali.

Nedá sa teda plošne povedať, ktoré odbory na Slovensku sú dobre alebo slabo uplatniteľné. Nejaké dáta síce máme, ale tie súvisia aj s možnosťami zamestnania sa v danom regióne. Trh práce je pri súčasnom dopyte po pracovnej sile schopný rýchlejšie absorbovať väčšinu absolventov maturitných odborov. O niečo slabšie to je pri nematuritných odboroch, no takých absolventov je významne menej ako bývalých maturantov.

Najmenej nezamestnaných absolventov máme z gymnázií, pretože veľká časť z nich pokračuje v štúdiu na vysokých školách. Keď to však očistíme o tento faktor, tak zamestnanosť absolventov gymnázií a maturitných odborov stredných odborných škôl vychádza približne rovnako. Inými slovami, ak niekto skončí strednú odbornú školu, neznamená to automaticky, že má horšie vyhliadky zamestnať sa ako absolvent gymnázia.

O absolventov akých odborov majú zamestnávatelia najväčší záujem?

Na odborné vzdelávanie by sme sa nemali pozerať len na základe toho, čo dnes aktuálne trh práce potrebuje. Na študijné a učebné odbory by sme sa mali pozerať optikou, či v prípade, že o päť rokov niektoré pozície zaniknú alebo budú nahradené strojmi, či budú absolventi schopní prekvalifikovať sa na iný typ práce v rámci svojej profesie alebo úplne inú profesiu. Na štruktúru odborného vzdelávania sa treba pozerať aj z hľadiska absolventa. Čo by tak potreboval, aby sa v budúcnosti dokázal prispôsobiť zmenám, ktoré sa nám nevyhnú v súvislosti s automatizáciou a digitalizáciou.

Máme viac stredných odborných škôl alebo gymnázií?

Gymnázií máme niečo vyše 230 a odborných škôl bolo v minulom roku okolo 440. Na gymnáziách študuje asi tretina súčasnej stredoškolskej populácie a dve tretiny študujú na odborných školách. Je preto hrubá nepresnosť hovoriť o tom, že máme príliš veľa gymnazistov. V iných krajinách je podiel stredoškolákov vo všeobecnom prúde vzdelávania oproti odbornému vzdelávaniu vyrovnanejšia. Keď sa však pozrieme na jednotlivé kraje, vidíme tam aj odchýlky. Napríklad v Bratislavskom kraji je mierne nadpolovičná väčšina gymnazistov, v ostatných krajoch sa to približuje k celoslovenskému priemeru.

Povedali ste, že v Bratislavskom kraji viac žiakov študuje na gymnáziách. Čomu to pripisujete?

Môže to byť spôsobené rôznymi faktormi, napríklad dostupnou ponukou a sieťou škôl. Potenciálni študenti možno niektoré odbory SOŠ považujú za málo atraktívne alebo si myslia, že z gymnázia majú viac možností ísť študovať na vysoké školy, čo nemusí byť pravda. My dnes od končiacich žiakov základných škôl chceme, aby si vybrali medzi všeobecným vzdelávaním, alebo aby sa už v tom veku rozhodli pre nejaký konkrétny odbor, budúce povolanie. To je pre mnohých z nich príliš skoro. A na mnohých školách nie je dostatočne rozvinuté ani výchovné a kariérové poradenstvo. Veľa žiakov ešte v tom veku nevie, čo chce robiť, a pri zorientovaní sa ani nedostáva dostatočnú podporu.

Stredných odborných škôl máme na Slovensku 440. Je to veľa či málo?

Skôr by sme sa mali pozrieť na to, akú máme štruktúru odborov a aké vzdelávacie programy poskytujú. Je jasné, že ak sa rozprávame o efektívnosti siete škôl, namieste je otázka, koľko škôl v systéme máme. Treba povedať, že v odbornom školstve sa výraznejšie ako pri gymnáziách prejavil trend vytvárať spojené školy s viacerými odbormi. Pod jednou strechou je tak v mnohých z nich široké spektrum, niekedy aj desiatky odborov.

Pri gymnáziách máme zväčša jeden všeobecný program, prípadne nejakú profiláciu na jazyky či informatiku, prípadne aj bilingválne štúdium. Nemali by sme sa teda pozerať na to, koľko školských budov máme, ale či sú nimi ponúkané odbory atraktívne pre študentov. Dôležité je pri tom pýtať sa aj to, či absolvent nejakého odboru bude uplatniteľný nielen teraz, ale aj v budúcnosti.

 

Témy

Odporúčané články

Najčítanejšie za 24 hodín

Odporúčame