Riaditelia a vedúci pracovníci materských a základných škôl na východe Slovenska, v ktorých prevládajú žiaci z marginalizovanej rómskej komunity, sa spojili. Chcú, aby ich podnety, návrhy, ale aj sťažnosti viedli k reakcii zo strany kompetentných úradov.
Založili tak platformu PRŠI, teda Prorómsku školskú iniciatívu. Jedným z jej zakladateľov je riaditeľ Základnej školy s materskou školou v Lomničke v okrese Stará Ľubovňa Miroslav Zelina. Rómska obec má viac ako 3 600 obyvateľov.
Keď sme spolu hovorili pred viac ako rokom, obávali ste sa zrušenia nultých ročníkov od 1. septembra 2022. Ak si dobre pamätám, končilo v ňom u vás 95 percent detí z materskej školy, pretože nespĺňali školskú zrelosť. Akým problémom ste vtedy čelili?
Áno, máme totiž v materskej škole aj päťročné deti s plienkou či také, ktoré nerozprávajú. Okrem toho bol vtedy problém v tom, že predškolská dochádzka nebola povinná, teda škôlku v tom čase navštevovalo zhruba 50 percent päťročných detí. Ale aj u týchto detí išlo o nízku a dosť slabú dochádzku, tým pádom sme ich neboli schopní za jeden rok pripraviť tak, aby spĺňali podmienky školskej zrelosti a boli pripravené na vstup do prvého ročníka základnej školy.
Mnohé deti prídu do materskej školy a nielenže nevedia po slovensky, ony nevedia ani po rómsky.
Zrušenie nultých ročníkov a zavedenie povinnej predškolskej dochádzky teda pomohlo?
Pomohlo v tom zmysle, že sa podarilo zvýšiť percento zaškolenia detí. Teda, všetky deti sú zaškolené, no pri priemernej 60-percentnej účasti počas celého školského roka, je to stále nepostačujúce. Mnohé deti prídu do materskej školy a nielenže nevedia po slovensky, ony nevedia ani po rómsky.
Väčšina učiteľov si myslí, že školy sú veľmi hlučné prostredie, ukázal prieskum
A tak aj pani učiteľky, ktoré majú akú-takú znalosť rómskeho jazyka, s nimi nevedia komunikovať ani prostredníctvom rómskeho jazyka. Samozrejme, u detí okrem komunikačných schopností chýbajú aj sociálne či grafomotorické zručnosti. Je tam toho veľa, čo je v rodinách zanedbané. Jeden rok nestačí na prípravu detí v našich podmienkach, aby mohli po materskej škole nastúpiť do prvého ročníka.
Samozrejme, že tam idú, pretože nemajú inú možnosť, ale pani učiteľky na základnej škole sa s nimi trápia. Potom to dopadne tak, že viaceré z nich musia opakovať ročník, napriek tomu, že škola im poskytla doučovanie. V triede s učiteľkou pracuje pedagogický asistent.
Ministerstvo školstva avizovalo zmenu systému výučby na základných školách, a to v podobe vzdelávacích cyklov, pričom prvý bude pokrývať prvý až tretí ročník základnej školy. Žiaci by teda nemuseli prepadávať…
Áno, pripravuje sa reforma. Vzdelávacie cykly ale nastavia latku veľmi nízko. V danom ponímaní sa dieťa naučí abecedu do troch rokov, ale to je vlastne to, čo platí pre žiakov, ktorí sú v špeciálnych triedach. Žiaci vzdelávajúci sa vo variante A majú totiž za tri roky zvládnuť abecedu, a my poklesneme na túto úroveň.
Teda tá reforma bude o tom, že síce nebudú žiaci opakovať ročník, ale vedomostná úroveň bude veľmi nízka. Toto nie je riešením, nám by naozaj pomohlo zaškolenie detí od veku troch rokov na rannej zmene, a bez dvojzmennej prevádzky.
Keď k nám napríklad do základnej školy pozveme mamu kvôli jej dieťaťu, pretože je potrebné niečo riešiť, namiesto o deviatej, príde o dvanástej. Keď jej povieme, že mala prísť ráno, povie, že nemá prácu, a teda ani povinnosť vstať.
Práve vaša materská škola ale funguje v dvojzmennej prevádzke pre nedostatočné kapacity budovy materskej školy, keďže na výstavbu novej sa čaká. Aké sú vaše skúsenosti s takýmto režimom?
Keď k nám prídu deti do materskej školy na popoludňajšie vyučovanie, začínajú, samozrejme, obedom, ktorý im dávame. Poobede sú už deti unavené.
V materských školách s dennou prevádzkou idú deti spať, keď sa naobedujú. U nás majú v tom čase rôzne vzdelávacie činnosti, ktoré máme v rámci školského vzdelávacieho programu schválené.
Dochádzka je tiež špecifická v tom, že na popoludňajšiu zmenu nám chodí i tak viac detí, ako na rannú, pretože ráno mnohé mamičky nevstanú a nezobudia dieťa, aby ho vypravili do materskej školy. V konečnom dôsledku efektivita popoludňajšieho vyučovania v materskej škole je dosť nízka.
Ak ide o povinnú predškolskú dochádzku, nie je teda povinnosťou rodičov dostaviť sa s dieťaťom do určenej hodiny?
Pre nich slová „povinnosť“ či „musieť“ veľa neznamenajú. Až keď majú veľa vymeškaných neospravedlnených hodín, a my to nahlásime na sociálny úrad a obec, ktorá ich potom v priestupkovom konaní rieši, prídu sa hádať, prečo sme to urobili. Oni si však mnohé povinnosti neplnia. Je to celé zle nastavené.
Keď k nám napríklad do základnej školy pozveme mamu kvôli jej dieťaťu, pretože je potrebné niečo riešiť, namiesto o deviatej, príde o dvanástej. Keď jej povieme, že mala prísť ráno, povie, že nemá prácu, a teda ani povinnosť vstať.
Ide tu už o isté mentálne nastavenie a to je zlé, celé zlé. Myslel som si, že žiakov môžeme niečo naučiť len za predpokladu, že budú v škole, ale teraz viem, že toto vôbec nestačí, pretože aj žiaci na druhom stupni nám síce prídu do školy, ale máme s nimi veľké problémy.
Štát musí pritvrdiť, pretože to inak nepôjde. Mentálne sú nastavení inak a hľadajú ľahšiu cestu. Tá ich však vedie k tomu, že nebudú pracovať a budú sa tváriť, že im stačí to, čo dostanú od štátu.
Sú teda problémom návyky a zlé príklady v rodine?
Viete, toto je už druhá generácia rodičov, ktorí nikdy nepracovali alebo len muži chodili či chodia príležitostne na nejaké fušky, ženy nikam. To odzrkadľuje, že deti nemajú žiadne vzory, doma ich k ničomu nevedú, so slovami „na čo, veď štát ti dá“. No a ďalší problém, ktorý štát akosi nechce riešiť, sú naše tehotné žiačky.
A preto teda prišla myšlienka založiť platformu Prorómska školská iniciatíva (PRŠI)?
Áno, dávame sa dokopy riaditelia a vedúci pracovníci škôl, v ktorých prevládajú žiaci z marginalizovanej rómskej komunity. Keď sme chceli niečo riešiť individuálne cez ústredné orgány štátnej správy, cez ministerstvo školstva, ministerstvo práce, nemali sme šancu. Nereagovali na naše podnety, sťažnosti či návrhy. Založili sme túto platformu preto, lebo stále nám záleží na našej práci a predovšetkým výsledkoch, ktoré sa, napriek nášmu maximálnemu úsiliu, nedostavujú.
Cez platformu chcete teda podávať hromadné pripomienky?
Chceme byť účastní aj pri tvorbe legislatívy, aby nás oslovovali, chceme do toho aktívne vstupovať, a aj dnes už riešiť niektoré veci, ktoré sú zlé. Ako napríklad to, že päť dní môže rodič opakovane ospravedlniť neúčasť dieťaťa na vyučovaní.
V našich podmienkach sa to veľmi zneužíva. Toto chceme zmeniť ako jednu z prvých vecí. Máme na to argumenty. Viete, keď evidujem za minulý školský rok vymeškaných 157-tisíc hodín, a to je už jedno či ospravedlnených alebo neospravedlnených, znamená to, že v priemere každý žiak nebol v škole dokopy sedem týždňov, čo sú takmer dva mesiace „prázdnin“.
Stále tvrdím, že nie je možné, aby spoločnosť zamestnávala 70-tisíc či 80-tisíc cudzincov a mala ďalších 130-tisíc voľných pracovných miest, a pritom platíme ďalších 70 až 80-tisíc nezamestnaných. Veď je to úplne zle nastavený celý systém.
Kedy vznikla idea založiť spoločnú platformu?
My, riaditelia a vedúci pracovníci, sme sa stretávali len sporadicky na nejakých vzdelávaniach alebo školeniach. Vždy individuálne sme rozprávali o našich problémoch a zistili sme, že majú spoločného menovateľa a nevieme ich vyriešiť.
Niekedy v máji tak vznikla hlbšia myšlienka, že skúsime ísť do toho a založiť niečo, v čom sa spojíme, kde by sme chceli spoločne riešiť naše problémy a navrhovať riešenia. Hľadali sme školy, ktoré majú podobné problémy, a dnes je v tejto platforme zapojených 31 škôl.
Akú oblasť v rámci mapy Slovenska pokrývate?
Školy v regióne, respektíve v Prešovskom a Košickom kraji. Sme však otvorení aj školám v iných častiach Slovenska. Podobných škôl je dosť aj v Banskobystrickom kraji. Veď na Slovensku je viac ako sedemstopäťdesiat škôl, ktoré navštevujú rómski žiaci.
Čaká nás viacero dôležitých stretnutí, a to napríklad s vedúcimi predstaviteľmi Národného inštitútu vzdelávania a mládeže, Združenia základných škôl Slovenska, školských odborov. Rozbiehame aktivity, napísali sme o sebe listy aj piatim novým ministrom a pánovi premiérovi, ktorí teraz prišli do funkcií. Viete, to nie je len problém školy, to je problém i v rámci zdravotníctva, sociálnych vecí, i ministerstva vnútra. Chceme, aby sa to riešilo komplexne. Ten priestor tu je.
Komunikujeme tiež s predstaviteľom Úradu komisára pre deti, Jozefom Mikloškom. Chceme sa nielen zviditeľniť, ale chceme, aby nás začali brať vážne, aby sme tieto problémy mohli spoločne s kompetentnými riešiť. A hlavne, chceme hovoriť otvorene a objektívne o daných problémoch a nič nezahmlievať.
Osveta už nepomôže, myslím si, že osvety už bolo dosť. Nepáčia sa mi mimovládky, ktoré na nás čosi vytiahnu a vykrikujú nám segregáciu. Reálne však do tohto prostredia neprídu, aby nám ukázali, ako to teda treba robiť, ak to nevieme. Jednoducho, nemajú reálnu predstavu o živote, ktorý tu žijeme.
Z tohto pohľadu je teda asi jedna vec využívať financie z eurofondov na výstavbu materských škôl, a na rozširovanie kapacít, a druhá vec riešiť problémy s dochádzkou. Ak tam tie deti nedostanete z vôle ich rodičov, asi to nebude fungovať, je to tak?
To je základ, aby deti chodili aj do materskej školy pravidelne. No zodpovednosť nie je na dieťati, ale na rodičovi, a tam to veľmi nefunguje. Práve minulý týždeň som zachytil kritiku zo strany pána ombudsmana Mikloška a predsedu Združenia miest a obcí Slovenska. Keď totiž majú deti vymeškaných viac ako pätnásť neospravedlnených hodín, samosprávy sú zo zákona povinné sankcionovať rodiny, a to pokutami vo výške od 30 do 331,50 eur.
Samosprávy tvrdia, že je to pre ne záťaž a nerieši to problém, a ani že sa to nezlepšilo. Často záleží od toho, ako funguje samospráva aj v tejto oblasti. My sme samospráva, ktorá je, dá sa povedať, rómska. Je teda veľmi ťažké niektoré veci presadzovať aj zo strany starostky, pretože sú to jej voliči, všetci Rómovia. Také je aj zastupiteľstvo. Ľudia tam nie sú nastavení pre vzdelanie, pre napredovanie týchto detí.
Napríklad, ak počujú, aký je rozpočet pre školu, sú z tej sumy nešťastní, zdá sa im vysoká. Ale škola predsa dostane peniaze od štátu pre ich deti, len oni to tak neberú. Sú to pre nich zbytočne vyhodené peniaze. Viete, je to taká spojená nádoba, vzdelanie a chudoba. Vzdelanie súvisí s nejakou kvalifikáciou, uplatnením v reálnom živote a oni tým, že to nepovažujú za dôležité, končia na chvoste.
Stále tvrdím, že nie je možné, aby spoločnosť zamestnávala 70-tisíc či 80-tisíc cudzincov a mala ďalších 130-tisíc voľných pracovných miest, a pritom platíme ďalších 70 až 80-tisíc nezamestnaných. Veď je to úplne zle nastavený celý systém.
Chýba tam teda kvalifikácia a možno vôľa vzdelávať sa, to je celé jadro problému?
Jasné, chýba kvalifikácia. Oni sa nemusia vzdelávať, keď vedia, že dostanú od štátu prostriedky, aby nejakým spôsobom fungovali. Samozrejme, potom tu funguje šedá ekonomika. Veď všetci o tom vieme, chodia na fušky, s tým, že sú nekvalifikovaní, idú sa niekam brigádnicky zamestnať, no potom ich nevyplatia, pretože nemajú žiadne zmluvy, a tak ďalej. Strácajú potom motiváciu niekam ísť. Mnoho z nich má na krku úžerníkov, majú dlhy voči rôznym spoločnostiam. Ani sa niekedy nechcú zamestnať, aby nemuseli platiť exekúcie.
V Kežmarku funguje stredná škola, ktorá skúša mladým podať pomocnú ruku. Jej riaditeľka už v minulosti spomínala, že deti a zvlášť dievčatá, ktoré prídu z osady, mnohokrát chcú zmenu, no napokon ich rodina strhne späť. Je aj podľa vás veľmi ťažké vymaniť sa z tohto prostredia a zmeniť návyky?
Je to zložitejší problém. Máme skúsenosti s tým, že deti boli tri či štyri roky v detskom domove a bolo to cítiť v pozitívnom slova zmysle, boli na istej úrovni. Keď sa však vrátili do rodín, za mesiac či dva z nich bolo to, čo predtým. Boli špinavé, hladné, zanedbané a stratili záujem o školu. A pritom prišli nabudené. To isté sa týka stredných škôl.
Naozaj by možno pomohla nie desaťročná povinná školská dochádzka, ale možno až dvanásťročná alebo trinásťročná, aby Rómovia mali nejaké vzdelanie. Druhá vec je, aby sa k tomu na školách vyššieho typu, teda na stredných odborných školách, pristupovalo dôsledne.
Aj v Lomničke, kde je detašované pracovisko stredného odborného učilišťa Jarmočná Stará Ľubovňa, vidím, že žiaci si tam chodia ako do holubníka, dochádzka je katastrofálna. Nemáme páky na to, ako ich prinútiť, aby riadne chodili na vyučovanie. A keď škola siahne po nejakých opatreniach, žiaci zahlásia, že majú šestnásť a ukončenú povinnú školskú dochádzku, a odídu zo školy preč.
Štát musí pritvrdiť, pretože to inak nepôjde. Mentálne sú nastavení inak a hľadajú ľahšiu cestu. Tá ich však vedie k tomu, že nebudú pracovať a budú sa tváriť, že im stačí to, čo dostanú od štátu. No v konečnom dôsledku sa zase bude naďalej rozvíjať šedá ekonomika, úžera a ďalšie veci s tým spojené, nehovoriac o možnej budúcej kriminalite.
Cesta zmeniť to tu ale podľa vás je…
Áno, len je otázne, či sa nájde vôľa na riešenie. Osveta už nepomôže, myslím si, že osvety už bolo dosť. Nepáčia sa mi mimovládky, ktoré na nás čosi vytiahnu a vykrikujú nám segregáciu. Reálne však do tohto prostredia neprídu, aby nám ukázali, ako to teda treba robiť, ak to nevieme. Jednoducho, nemajú reálnu predstavu o živote, ktorý tu žijeme.
Nie my Rómov diskriminujeme či segregujeme, oni sami sa medzi sebou vyčleňujú.
Ak hovoríte o segregácii, v úvode tohto roka sme tu mali prípad, keď Najvyšší súd SR rozhodol, že rómske deti v základnej škole v Starej Ľubovni, konkrétne v mestskej časti Podsadek, sú vo vzdelávaní segregované…
Áno, v štruktúre našej platformy máme aj pani riaditeľku a zástupkyňu z Podsadku, komunikujeme spolu. Pani riaditeľka mi hovorila, že nemôže urobiť nič, pretože je to slobodná vôľa rodiča, kam prihlási svoje dieťa do školy. V meste na školách v Ľubovni majú špeciálne triedy, ale deti tam nechcú dochádzať, pretože je to ďalej. V septembri som mal u nás v Lomničke problém.
Rodičia prišli do materskej školy a do prvého ročníka základnej školy a začali riešiť, že ich deti nemôžu byť v danej triede, pretože ju navštevuje také a také dieťa, pretože sú to zlé deti, špinavé a podobne. Povedal som im, že ak budem riešiť takéto požiadavky, nevyriešim to za celý školský rok, pretože stále sa nájde niekto, komu niečo nebude vyhovovať.
A čo potom, keď si začnú vyberať učitelia, že toho budem učiť a toho nie? Polovica detí sa tu bude niekde na kopci hrať a nebude v škole. Nie my Rómov diskriminujeme či segregujeme, oni sami sa medzi sebou vyčleňujú. Bojovali sme v tomto prípade dva týždne v septembri, neustúpil som ani o krok. Ale ten istý problém mala kolegyňa v Huncovciach, aj vo Veľkej Lomnici, a určite aj inde.
Rómovia sa medzi sebou kastujú, o tom nikto nechce hovoriť, no my o tom budeme v rámci našej platformy otvorene rozprávať. Je tu ešte veľa problémov, o ktorých sa nehovorí. Napríklad, ak žiačka napadne pani učiteľku. Minule jedna tretiačka v istej škole nastriekala Savo do očí pani učiteľke, ale to v médiách neodznelo. Na druhej strane, keď učiteľ údajne udrie žiaka, urobí sa z toho veľké haló.
Mnohí naši učitelia už „melú z posledného“, a to už na začiatku školského roka. No a tak ťažký začiatok školského roka, aký bol teraz, sme ešte nemali.
V tomto roku sa riešil prípad vo Veľkej Lomnici, kde žiačka tvrdila, že ju počas vyučovania fyzicky napadla riaditeľka…
Rodičia zavolali médiá s tým, že ju udrela, pani riaditeľka ale povedala, že to nebola pravda. Potom prišla žiačka s mamou na priestupkovú komisiu, a dievča povedalo, že sa dohodli, že to nebudú ďalej riešiť. S kým sa dohodli? V médiách už ale neodznelo, že pani riaditeľka bola krivo obvinená, nikto sa jej neospravedlnil. Vnímame v tomto smere veľa neobjektivity.
Mnohí naši učitelia už „melú z posledného“, a to už na začiatku školského roka. No a tak ťažký začiatok školského roka, aký bol teraz, sme ešte nemali. Agresivita sa vystupňovala v rámci predvolebnej kampane, ktorá tu bola, prenieslo sa to do rodín, na deti, do škôl. Mali sme čo robiť, aby sme to nejakým spôsobom zvládli.
Ako hovoríte, nie je to teda len o motivácii žiakov a ich rodičov, ale zrejme aj učiteľov. Darí sa vám ich udržať na škole?
Učitelia sú chorí, vyčerpaní, kolega mal minule srdcovú príhodu. Je to veľké napätie. Teraz mi oznámila mladá angličtinárka, ktorá je u nás štvrtý rok, že odchádza, že tu nebude ani do konca kalendárneho roka, pretože to tu už nezvláda, nezvláda žiakov.
Učitelia sú čoraz viac ohrozovaní na zdraví fyzickom a obávam sa, že aj mentálnom. Predstavte si, že chodím ako riaditeľ na hodiny k starším žiakom na druhom stupni, sadnem si tam, a sedím tam po celý čas, aby bol pokoj, aby pani učiteľka mohla učiť. Veď to nie je normálne. Hovorí sa, že Rómovia nemajú prístup k vzdelaniu.
Potom im vymýšľame rôzne podporné opatrenia. Ale to nie je o podporných opatreniach, ale o disciplíne a sebadisciplíne žiaka, o zodpovednosti rodiča a rodiny, ktorá ako základný výchovný socializačný činiteľ zlyháva. Je to o tom, aby sme 30 minút zo 45 nerobili výchovné opatrenia a stále neupozorňovali žiakov či riešili problémy v triede, ale o tom, aby sme mohli učiť.